reklama

Prečo človek nevidí seba?

Friedrich Nietzsche - Tak pravil Zarathustra. V podstate ide o prácu do školy, no Nietzsche ma veľmi zaujal a určite si ho naštudujem viac, ako potrebujem do školy! V tejto práci som chcela hlavne vyzdvihnúť myšlienky z prvých dvoch kapitol, ktoré zaujali mňa a z môjho pohľadu som ich aj doladila. Text nie je určený pre každého, iba pre tých "vykívených" :D

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Každá spoločnosť predstavuje symbiózu jednotlivcov, ktorí túto spoločnosť nielen predstavujú a tvoria, ale iba na nich záleží akým smerom sa bude ľudstvo vyvíjať, a to nielen v oblasti technológie a vedy, ale aj vývoja človeka samého o sebe vo svojom vnútri. Fridrich Nietzsche sa v tomto diele zameriava najmä na tvorenie osobnosti človeka ako spoločenského tvora, ktorý preto, aby mohol tvoriť dobrú spoločnosť, musí najskôr spoznať a utvoriť samého seba.

Nietzsche si pomáha Zarathustrom, ktorý je skutočnou historickou postavou. Prostredníctvom Zarathustrovho príbehu Nietzsche čitateľovi vysvetľuje smer, ktorým by sa mal jednotlivec orientovať. Poukazuje na hodnoty, ako sú šťastie, slobodná vôľa, nezávislosť, ale najväčšiou hodnotou je u neho samotný človek, ktorý by sa mal usilovať tieto hodnoty v sebe zdokonaľovať a zbaviť sa všetkých zarytých názorov spoločnosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V súčasnom svete plnom klamstiev, peňazí, chtivosti po moci, falošných názorov a falošných hodnôt vtlačených násilím do hlavy je nám ťažko rozoznať aj samého seba. Stráca sa význam pojmu spravodlivosť, nedokážeme ani vysvetliť, čo pod týmto pojmom rozumieme. Sme uzamknutí a pyšní na seba, akú len vyspelú spoločnosť tvoríme, a pritom by nás primitívne kmene, ako ich my nazývame, mohli učiť byť šťastnými. Ale my sme príliš hrdí a neuvedomujeme si, že je v živote nielen vzdelanie, ale aj iná moc. Sme naučení veľa definícii a faktov, ale o vlastnej duši nevieme takmer nič. Dokonca nevieme ani, čo je to láska, túžba,.. Tieto nevedomosti si však nepriznáme a zakrývame ich hrdosťou. Zarathustra má však k svojej hrdosti úplne iný postoj: „..prosím svoju hrdosť, aby vždy kráčala spolu s mojou múdrosťou! A ak ma raz moja múdrosť opustí: - ach, tak rada odlieta – kiež by potom moja hrdosť lietala aj s mojím bláznovstvom!“ Máme pohnutú dušu a ľudia, ktorí prezreli k prirodzenému dobru, naučili sa počúvať svoje vnútro a spoznali samých seba, ľudia, ktorí sa nám snažia pomôcť vytiahnuť nás z tohto tápanie v spoločnosti a prebudiť v nás to, čo obsahujeme samy, rovnako, ako to robil Zarathustra za svojich čias, takýchto ľudí vysmievame a považujeme ich za pomätených, psychicky chorých alebo ich posielame do väzenia. Pohŕdavým mávnutím ruky ich odbijeme, lebo si myslíme, že riešia iba hlúposti a podstatné veci sú im ľahostajné. Pritom však by sme sa mali my zamyslieť, čo je vlastne podstatné. Či je to skutočne niečo iba preto, lebo celá spoločnosť má taký názor alebo to môže byť aj niečo iné? Čo je podľa vás vo vašom živote najpodstatnejšie? V každom prípade spoločnosť má na nás nesmierny vplyv. Či človek chce alebo nechce, musí sa jej prispôsobiť, inak ho právnymi prostriedkami uzemní. Vyjadrenie názoru a postoja nebol problémom iba stredoveku. Niekedy mám pocit, že stredovek trvá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A to v tom zmysle, že ani dnešný človek nemá žiadne právo žiť spôsobom, aký mu vyhovuje. Stačí už len to, že by si prial najprimitívnejší spôsob života a hneď: postaví si stan? To môže iba na vyhradených miestach, ide si uloviť jedlo, musí mať poľovnícky preukaz, prípadne rybársky lístok, ak hovoríme o love rýb. Človek nie je slobodný a kto si to myslí, žije vo veľkom omyle. Pravá povaha demokracie je takého charakteru, že si síce môže jednotlivec povedať svoj názor, ale zostane buď nevypočutý alebo uväznený. Názor zákona musí byť názorom spoločnosti! Tak to bolo a stále je. Človek potom ostáva zmätený a prijíma to, čo mu je naservírované. Vyhľadáva útočiská v čom sa len dá a utieka sa vyplakať ku všetkým možným prostriedkom (náboženstvo – hovoria si ľudia pravej viery a sami nevedia, v čo veria, rôzne spoločenské spolky alebo upadá do depresie), miesto toho, aby hľadal útočisko sám v sebe. Zarathustra to výstižne vyjadril vo vete: „Hrozný je ľudský život a ešte stále bez zmyslu: šašo môže byť jeho osudom.“ Preto by sa mal človek odpútať od spoločnosti, vstúpiť do seba a zabezpečiť si podmienky bez akýchkoľvek týchto vplyvov. Rovnako, ako to urobil Zarathustra ako 30 ročný. Ľudia na prirodzené dobro zabúdajú a ani nemajú záujem po jeho prirodzenosti pátrať. Myslím, že aj v našej súčasnej spoločnosti by sa zišiel takýto Zarathustra, ktorý by sa snažil ľuďom otvoriť oči a prebudiť ich k tomu, že žijú. Bohužial, ľudia si často uvedomujú, že žijú, až keď umierajú. V snahe byť poslušný voči svojej spoločnosti zabúdajú na vlastné šťastie, prípadne sa klamú, že šťastie im prináša poslušnosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zarathustra hlása toto poslanie ako: privedenie človeka k nadčloveku. Dnešný človek sa nedá nazvať zvieraťom a ak ho má pojem človek vystihovať, tak to, k čomu má počas svojho života smerovať, je vývoj v nadčloveka. Postupne by sa v nadčloveka vyvinula celá spoločnosť a to je práve zámerom Zarathustrovho učenia.

Práve v kapitole O troch premenách Zarathustra prostredníctvom alegórie vysvetľuje 3 základné fázy, ktorými by si mal človek prejsť, aby sa mohol stať nadčlovekom, slovami Zarathustru: „Predstavujem vám ducha v troch podobách: ako sa duch stáva ťavou, ťava levom a napokon lev dieťaťom.“ V celom diele Nietzsche používa metafory, rôzne symbolické označenia a iné básnické prostriedky, ktorými text nielen obzváštňuje, ale zároveň tým dodáva myšlienke, ktorá by inak znela ako fádna, úplne iný ráz, a tým prinúti čitateľa všimnúť si ju. Na niektorých miestach sa mi dokonca zdalo, že takýto spôsobom písania zvolil preto, lebo v „tomto jazyku básnika“ sa daná myšlienka dá vyjadriť omnoho jasnejšie ako jednoduchými vetami, i keď sa to na prvý pohľad možno nezdá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Konkrétne v kapitole O troch premenách, symbolizovali ťava, lev a dieťa akési 3 prejavy ducha, prostredníctvom ktorých sa človek zdokonaľuje ako indivíduum. Duch je stvorený od prirodzenosti tak, aby sa v tele neustále posilňoval. Čím viac sa nášho ducha dotknú a zrania nás okolnosti, či ľudia, tým viac sa náš duch upevňuje. Ak je napríklad človek ponížený, umožní mu to uvedomiť si vlastnú nedokonalosť. Keď je ľudská duša najhlbšie, má najväčšie predpoklady, dostať sa najvyššie. Vypomôžem si výrokom Senecu, ktorý túto myšlienku vyjadril výrokom: „Per aspera ad astra“, čo znamená v preklade: „Cez ťažkosti ku hviezdam.“ Okrem sily potrebuje náš duch aj slobodu. Táto sloboda je chápaná v zmysle oslobodenia sa od názorov spoločnosti, aby sme dokázali prejsť k vlastným názorom prirodzenosti nášho ducha. Teda ignorovať príkazy, ktoré musíme v živote vykonávať a upriamiť svojho ducha na to, čo chceme. Všeobecne je zaužívané, čo treba uznávať, ako treba rozmýšľať, celý cyklus života sme nútení prijať. Nastáva čas uvedomiť si, či všetky takto naservírované hodnoty, názory, zaradenia spoločnosti prijať naozaj musíme. Samozrejme, precitnime do reality a spýtajme sa, či je v silách jednotlivca nastoliť nové hodnoty. Nie je to dokonca ani v silách 100-člennej skupiny. Avšak je v sile jednotlivca, aby dokázal rozoznať medzi hodnotami, ktoré prijať musí a tými, ktoré prijať naozaj chce, pretože sú správne.

Nietzsche sa dotýka aj morálneho charakteru konania jednotlivca. V kapitolách týkajúcich sa morálneho správania sa Nietzsche vyjadruje obzvlášť nezvyčajným spôsobom, prináša nové kontroverzné názory, ba dokonca vyzdvihuje do pozornosti aj úplne nové problémy. Pojem spravodlivosti je pretriasaný v histórii už od nepamäti. No Nietzsche prichádza s úplne novým výkladom toho, čo si pod spravodlivosťou predstavuje. Od antiky skrz názory všetkých vývojových období sa filozofi zhodujú, že pojem spravodlivosti je nerozlučiteľne spätý s problematikou dobra, alebo by cieľom spravodlivosti malo byť dobro. Rovnako ako sa snažia filozofi uchytiť pojem spravodlivosti, ani pojem dobra nie je jednoznačne definovaný. Ako bola spravodlivosť definovaná u Platóna? U Platóna bola spravodlivosť chápaná skôr v zmysle poslušnosti. Veľa uchopení pojmu spravodlivosti boli predstavované ako: daj každému to, čo mu patrí, čo je vlastne dá sa povedať aj moderné chápanie pojmu spravodlivosť, ktorá sa uplatňuje najvýraznejšie na súde, pretože to je vlastne najvyššia inštitúcia spravodlivosti, ak to tak môžem povedať. Ale môžeme hovoriť o spravodlivosti na súdnom pojednávaní? Je spravodlivé ak človek, ktorý sa sám nemôže vyhlásiť za spravodlivého, súdi druhých, ba dokonca rozhoduje o ich životoch? Spravodlivosť nespočíva iba v udeľovaní trestov. „Ale ak máte nepriateľa, neodplácajte mu zlo dobrom: lebo to by ho zahanbilo. No dokážte, že vám urobil niečo dobré.“ Spravodlivosť spočíva v láske, ktorá je schopná niesť vinu iných. Ten je vinný, kto súdi, lebo vynáša rozsudky trestov, ktoré však nijakým spôsobom nepredstavujú šírenie dobra.

Ide iba o udržanie poriadku v štáte. Ani dokonca nemusí ísť o konanie zla, stačí, že ide o prerušenie zákona. Mylne sa domnievajú ľudia, že zákon je písaný za účelom zachovania dobra v spoločnosti. Zákon je iba nástrojom poslušnosti občanov, aby nás mali tí, ktorí sa domnievajú, že sú mocní, pod kontrolou. Zarathustra hovorí o štáte ako o novej modle. „Štátom nazývam miesto, kde všetci pijú jed, dobrí aj zlí: štát je, kde sa sebe všetci strácajú, dobrí i zlí: štát je, kde pomalú samovraždu všetkých volajú život. V štáte o spravodlivosti v pravom slova zmysle nemôže byť reč. Jedinou pákou moci v takejto forme spoločnosti sú peniaze. Samozrejme túžbu po moci prejavuje každý, akoby tým človek nadobúdal šťastie. V štáte ľudia opäť zaujímajú na seba samých a podliehajú davovej psychóze žiadostivostí. Videli by ste paralelu postavenia človeka v štáte a v cirkvi v Nietzscheho chápaní? Človek ide s davovou myšlienkou, neuvedomuje si svoju poddanosť v systéme. Nezamýšľa sa nad hodnotou dobra, slepo kráča, kam ho vedú. Nevidí samého seba, ale masu, ktorej je súčasťou. V obidvoch prípadoch sú tu zákony, podľa ktorých treba žiť. Minimálna sloboda. Človek ako jednotlivec nepredstavuje osobnosť, ale iba súčasť celku.

Významnou myšlienkou, ktorou sa zaoberá Zarathustra je ako sme videli v postavení jednotlivca v štáte: myšlienka manipulácie s ľuďmi. Človeku stačí jednoduchý ideál a človek sa ho automaticky chytí a drží sa ho. V tom momente odmieta všetko, čo tento ideál nezahŕňa a celú morálku svojej osobnosti konštituuje ďalej iba podľa pravidiel tohto ideálu. To všetko bez toho, aby sa sám zamyslel nad tým, v čom to vlastne tápa. Konkrétne sa v tejto problematike manipulácie s jednotlivcom Nietzsche vo viacerých kapitolách zameriava aj na kresťanstvo. Človek blúdi v utrpeniach a namiesto toho, aby si tieto utrpenia dokázal pripustiť ako posilnenia ducha, oddáva sa nárekom a obracia sa k bohu. Tým sa ešte viac vzďaľuje sebe samému. Myslíte si, že všetky trápenia človeka dokáže boh zahojiť? Alebo by sme ich radšej mali riešiť a prijímať v sebe samom, koniec koncov, my sami sme pôvodom ich vzniku. V nás vznikli, my si tieto problémy vytvárame. Každý má nejaký problém. Aj ten najmenší problém pre niekoho, je pre iného tým najväčším. Človek jednoducho bez problémov žiť nedokáže. Záleží len na nás, ako sa k nim postavíme. Či zoči-voči alebo vyplakávaním sa do neba. Každý problém a trápenie nás môže buď zrútiť alebo posilniť. Záleží len na nás, čo si vyberieme. „Novej hrdosti ma naučilo moje Ja a tú ja učím ľudí: aby už nestrkali hlavu do piesku nebeských záležitostí, ale aby ju slbodne niesli, tú svoju pozemskú hlavu, v ktorej spočíva zmysel zeme!“ Človek má podľa Zarathustru myslieť a cítiť to, čo mu je práve do cesty postavené. Radosť aj smútok, rozkoš aj strasť, to všetko má svoj význam, všetko potrebujeme prežiť.

V súvislosti s obracaním sa človeka k ideológii kresťanstva, Nietzsche prudko kritizuje cirkev. Kňazov dokonca nazýva: kazatelia smrti. Klamú ľuďom, učia ich žiť, pričom to sami nevedia. Človek ešte nespoznal sám seba, ale oni mu už ponúkajú vieru v niečo nadprirodzené. Ešte ani neverí sebe samému, ale už verí, že kňazi majú pravdu. Prečo nehľadá človek pravdu sám v sebe? Uctievanie boha nazýva túžbou po pravde. Skutočne sme takí naivní a radšej hľadáme pravdu v rečiach cudzích ľudí, ktorí sa snažia pôsobiť významne, ako Zarathustra hovorí, majú nasadené masky. Veria viac živote po smrti ako svojmu vlastnému životu, ktorý momentálen žijú. Ak človek verí v seba, nepotrebuje náboženstvo, ktoré by ho utešovalo. Keby nám nikto o žiadnom bohu nič nepovedal, nikdy by sme ho sami od seba neucítili. Ale o sebe vieme, svojho duchá vnímame a napriek tomu ignorujeme.

Tí, čo ani tak neveria v boha a vravia napriek tomu o cirkvi ako o pozitívnej inštitúcii, považujú ju za pozitívnu v tom zmysle, že dáva ľuďom morálne hodnoty a obhajujú sa tvrdením: Človek potrebuje veriť, že ho niekto riadi, že mu je vždy niekto nápomocní, že mu vždy niekto poradí a ukáže smer, keď už nebude vedieť, čo ďalej. Nie! Človek predsa môže veriť sebe. Hľadať toto dobro v sebe. Hľadať útechu v sebe. Prečo nestavia na svojom duchu, veď jeho život je to jediné čo má a jediný, kto tento život môže ovplyvniť, je iba on sám. Každý jednotlivec si určuje, akým smerom sa bude jeho osobnosť vyvíjať. Alebo sa všetkého vzdá a bude sa spoliehať, že je tu boh, ktorí jeho osobnosť bude utvárať. Iba rozvíjanie seba samého, svojho ducha, iba to prináša šťastie v živote a nie rozvíjanie ideológie boha.

Prečo podľa vás vznikla myšlienka založiť takú cirkev, ktorá nepovoľuje človeku veriť v nikoho iného iba v jej samoľúbeho boha? Niektorí vravia, že kresťanstvo sa v stredoveku rozvinulo iba ako ďalší z nástrojov manipulovania so spoločnosťou, laicky povedané, ďalší z nástrojov, ako nás udržať na uzde poslušnosti. Už nestačila fyzická sila, tak prišla na rad sila duchovná. Nietzsche však hovorí: „Boli to chorí a zomierajúci, čo pohŕdali telom aj zemou a vymysleli nebesá: a spásne kropaje krvi: ale aj tie sladké a temné jedy vzali z tela a zo zeme!“ Teda podľa neho je nebo a celá nadpozemská kresťanská ideológia výmyslom tých, ktorí sa trápili a nedokázali svoje trápenia vstrebať a posilniť sa nimi. Preto si vymysleli únik v bohu a tým si pripadajú povznesenejšími.

Ak premietneme naše myslenie do morálneho ladenia, vypláva nám pred oči základná otázka: Akú úlohu zohráva dobro v štáte a cirkvy. Ak hovoríme o konaní dobra u jednotlivca, aké postavenie má konanie dobra v štáte a cirkvy? Štát pokladá za mravné to, čo je ustanovené v zákone. Teda chápe dobro v zmysle poslušnosti. Zákon sa ale niekoľkokrát preukázal nie v práve svetle konania dobra. Trestom sa snaží udržať dobro v štáte. „Nijaký čin nemožno zničiť: ako by mohol byť čin trestom odčinený!“ hovorí Nietzsche. Trest je iba ďalším z prostriedkov štátu. Cirkev je vraj do značnej miery morálnym učením. Ako môžu hovoriť o morálke tí, ktorým ide o biznis? Cirkev funguje na báze podnikateľskej jednotky. Nielen v súčasnosti, ale už od začiatku založenia kresťanskej cirkve – stačí snáď ako príklad predávanie odpustkov. Ako príklad súčasnosti: Prečo je Vatikán, jeden z najmenších štátov zároveň aj jedným z najbohatších? Hovoria o skromnosti, chudobe a pokore ducha. U nich však tieto prvky, ktoré podľa Zarathustru sú záťažou ducha, ktorej sa treba zbaviť, prevládajú vo veľkom. „Túto radu však dávam kráľom a cirkvám a všetkému, čo schátralo starobou a cnosťami – len sa nechajte zvaliť! Aby ste znovu ožili a aby sa vám vrátila – cnosť!“ Podľa Nietzscheho dobro nenachádzame ani v cirkvi, ani v štáte, ani v žiadnom inom spoločenskom systéme. Jediná najvyššia cnosť, ktorú máme, sme my sami. Cnosť je obsiahnutá v nás. Spoznávať svojho ducha, upevňovať ho a slúžiť zmyslu zeme, to je dobrom, ktoré obdarúva.

Nikdy by sme o svojom „ja“ nemali hovoriť iba ako o tele, ani iba ako o duši. Nietzsche predstavuje človeka ako unikátne spojenie tela, ducha, duše, rozumu, zmyslových poznávaní, činov, ktoré páchame, čohokoľvek, čo tvorí človeka, pričom každé má svoj osobitý veľký význam a sú vo vzájomných postupnostiach. Ľudská bytosť je známa tým, že ak nemáme vytrénovanú vôľu, ktorá je nástrojom nášho konania, prejaví sa žiadostivosť po slastiach. Slasti by sme však mali premieňať na cnosti, inak sa stáva človek väzňom svojich túžob a vášní. Vôľa má v morálnom kontexte rozhodujúci význam. Iba od vôle záleží šťastie človeka. Človek predsa chce byť šťastným. No pokiaľ nebude mať pevnú vôľu oslobodiť sa od falošných právd, pokiaľ jeho duch nebude silný natoľko, že bude schopný prijať akúkoľvek ranu a strasť s rozvahou, dovtedy nebude vedieť skutočné šťastie ducha prežiť. Vôľu by sme mali teda v konaní využívať tak, aby sme boli so svojim konaním spokojní a šťastní. Hodnoty dáva veciam človek a indivíduum, teda určuje aj mieru hodnoty dobra a zla. Aká je hodnota dobra a zla u nás konkrétne? Sme schopní a pripravení stať sa nadčlovekom, akého hlása Zarathustra?

Adriana Juríčková

Adriana Juríčková

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Iba jeden deň v mojom živote považujem za smutný. Vďaka tomuto dňu mi všetky ostatné dni prídu ako veselé, vďaka tomuto dňu poznám cenu života, vďaka tomuto dňu viem, že sa treba usmievať a vďaka tomuto dňu píšem. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáPohľad zdolaFejtónikyKeď sa nad tým zamyslím,...

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu